RUSKÝ NEOBOĽŠEVIZMUS

Putinistická a neoboľševická propaganda snáď nikdy nebola taká silná, ako dnes. Rusofilno-mesianistické myšlienky, ktoré zneužili ideu panslavizmu v celej jej podstate, sú žiaľ najviac prítomné v tzv. vlasteneckých kruhoch. Dlhoročná vzorná práca súdruha Chelemendika a celej jeho rezidentúry určite potešila „taváriščov“ v Kremli. Jeho skutoční šefovia však zrejme kancelárie v Kremli nemajú. Myšlienky o tom, koľko toho máme spoločného a ako je len mocný, statočný a chrabrý ruský medveď ten pravý a jediný ochranca pred dekadenciou dnešnej doby, sú korunované niečím tak scestným a zároveň humorne hlúpym, ako je tričko s Vladimírom Putinom ponúkané na Slovensku a pamätník Vasiľa Biľaka.

Naša spoločná cesta končí s východnými Slovanmi niekde v období sťahovania národov. To je naozaj dosť dávno. Tam sa končí naša sociálna, kultúrna a genetická spriaznenosť. Ak samozrejme nepočítame okupáciu „oslobodením“ v roku 1945 a okupáciu „bratskou pomocou“ v roku 1968. Takmer 50 rokov komunistickej diktatúry ovplyvnilo náš národ natoľko negatívne, že ešte dnes sa nájde dosť ľudí ochotných obhajovať zvrátené myšlienky marxizmu a leninizmu šírené prostredníctvom neoboľševickej strany Vzdor, schované do ľúbivého rúcha sociálne spravodlivej spoločnosti.

Ak uvažujeme s Európou od pobrežia Atlantiku po Ural, tak kultúra a civilizácia sa v tomto priestore šírila vždy zo Západu na Východ. Niekomu sa to možno nepáči, ale je to tak. A je úplne jedno, či to, čo sa deje posledných 100 rokov, môžeme nazvať civilizáciou a kultúrou, alebo nie. Náčelníci z Kyjevskej Rusy neboli vládnucou elitou medzi škandinávskymi Vikingami a Peter Veľký, tento obdivuhodný panovník, sa predsa len vzdelával v Západnej Európe. Európski panovníci neosídľovali svoje územie kolonistami z Ruska, ale posielali svojich obyvateľov hľadajúcich lepšiu budúcnosť práve tam.

Genealógia nášho národa určite preukáže medzi našimi predkami oveľa väčšiu „interakciu“ s Nemcami, Čechmi, Poliakmi a Maďarmi ako s Rusmi.

Výnimočný, silný a veľký ruský národ, ktorý dal ľudstvu toľko významných mysliteľov a umelcov sa nechal sedemdesiat rokov zotročovať a manipulovať bandou neruských živlov, ktorá dokázala presadiť boľševickú ideológiu a krvavo potlačiť prirodzenú autoritu šľachty a pravoslávnej cirkvi.

Komisárov Čeky nasledovalo na Ukrajinu mnoho verných ruských prisluhovačov, aby pomohli pri realizácii hladomoru biblických rozmerov. Svoje by vedeli rozprávať aj Litovci, Lotyši a Estónci, niekoľkokrát „oslobodení“ našimi tzv. „slovanskými bratmi“. A to je iba najznámejší príklad toho, prečo sú Rusi aj v bývalých krajinách svojho impéria takí „obľúbení“. Nehovorím už o vyslovene psychopatickej a deviantnej „ruskej“ antinemeckej a antieúropskej propagande počas druhej svetovej vojny, ktorú viedol Ilia Grigorievič Erenburg. Či snáď skôr Eliahau Ehrenberg?

V 90-tych rokoch bolo potrebné boľševickú ideológiu transformovať do podoby oligarchickej demokracie, ktorá by zabezpečila prerozdelenie zdrojov a majetku vytvorených komunistickou diktatúrou z krvi obyčajných ľudí. V Rusku sa to volalo „Perestrojka“ a „Glasnosť“ u nás „Nežná“, prípadne „Zamatová revolúcia“. Po období chaosu a prerozdelení obrovského bohatstva bolo potrebné oklieštené impérium stabilizovať a znova polarizovať svet. Bolo potrebné nájsť ďalšieho z radu veľkých vodcov, ktorý vráti krajine prosperitu a garantuje majetok v súkromných rukách. Človeka svojej doby, s nenápadným odkazom na pôvodnú boľševickú ideológiu (napríklad agent KGB ) a s trochou „cárovej“ charizmy. Vladimír Vladimírovič Putin si získal popularitu naprieč celým spektrom ruskej spoločnosti. A zaslúžene. Po rokoch chaosu v postkomunistickej ére si mocní vládcovia klamu už nemohli dovoliť riskovať pozície v tak neskutočne bohatej a prekrásnej krajine akou Rusko bezpochyby je. A on dokázal to, čo väčšina národa chcela a potrebovala. Pretože mu to ONI umožnili. Vladimír Putin je pre väčšinu konzervatívne uvažujúcich ľudí určite prijateľnejší ako jeho európske proťajšky. Nehovoriac už o „bývalom“ moslimovi Barackovi Husseinovi Obamovi. Je však iba ďalším z rady poslušných kráľov. Nič viac, nič menej. Je naivné si myslieť, že tak bohatú krajinu s množstvom ľudí by nechala zlatožravá chobotnica bez svojho vplyvu. Veď tých ľudí je možné napríklad poslať do novej vojny. Pod vlajkou všeslovanského bratstva, za sociálne spravodlivú spoločnosť? Možno. Aspoň spravodlivejšiu, pokiaľ to neruskí oligarchovia Voloďovi dovolia.

Jasné prepojenie boľševickej a novej putinistickej ideológie bolo vidno aj pri „proruských“ demonštráciách na východe Ukrajiny. Obraz usmiateho Stalina, vraha miliónov Slovanov, s komixovou bublinou a textom „Voloďa molodec“. Ďakujeme pekne. Takéto kriesenie krvavej beštie Džugašviliho, ktorý nebol ani Slovan, tobôž Rus a zrejme aj Gruzínci by s ním mali problém, nepotrebuje nikto na tomto svete.

Mimochodom, keď je na východe Ukrajiny tak silná túžba po návrate do lona matičky Rusy, ktorú narúšajú len „banderovské živly a agenti dekandentnej Európy a USA“, prečo Voloďa – molodec už túto túžbu dávno nenaplnil? Západ by zostal bezzubý. Rovnako ako pri protiruskom povstaní v Maďarsku a pri „bratskej pomoci“ v Československu. Takže prečo sa konečne cár báťuška Voloďa nepostará o svojich verných a nevráti im zasa normálny život? Pretože to nemá dovolené. Od niekoho oveľa silnejšieho, od koho ma rozkaz zastabilizovať západnú hranicu „svojho“ impéria nestabilitou, občianskou vojnou. V ktorej trpia nevinní. Slovania. Rusi. Ukrajinci. Tí Ukrajinci, ktorí prelievali krv na Majdane a boli oklamaní, keď jednych oligarchov vystriedali druhí. A na zabíjanie tých „krvavých neonacistických Ukrajincov“ dobre poslúžia aj čečenskí „dobrovoľníci“ z bataliónu Smrť.

Európa nepotrebuje vojnu medzi Ukrajincami bojujúcim proti „fašistickému Západu“ na ruskej strane a medzi Rusmi bojujúcim na ukrajinskej strane proti svojim bratom v ruskej armáde. Myslíte, že je tu chyba? Nie, aj toto je totiž realita dnešnej Ukrajiny.

Problémom Európy sú jej „vládcovia“, ktorí prevažne vzišli z neoboľševických, marxisticko-leninských študentských hnutí na konci šesťdesiatych rokov. Dnes sú sústredení v bruselských „slonovinových vežiach“ a vedú nekonečné žabomyšie vojny o to, ako spreneveriť čo najviac peňazí daňových poplatníkov a „integrovať“ do Európy čo najviac bojovníkov z radov radikálnych moslimov – pardón!, správne sú to utečenci z Afriky a Blízkeho Východu.

Ruský medveď však rozhodne nie je liekom na boľačky Európy, nech sa na nás usmieva akokoľvek dobrosrdečne a otcovsky. Je to stále iba medveď. S hviezdou, kosákom a kladivom.